čIerna je noc,
Moja tvár je bledá
Moje očI nepokojné,
Krvou podliate.
Blúdiac čiernymi lesmi
V hlbokých skalnatých roklinách
Divá zver ma obkľučuje,
Napĺňa ma strach.
Ručiace staré jelene,
Zúrivosť vyrušených medvedích samcov,
Svorky hladujúcich vlkov,
Všetko sa okolo mňa zbieha...
Divoké stromy sa nakláňajú nad mojím príbytkom
Ukazujúc svoje obnažené tesáky.
Však nie tvoje stvorenie,
Lež vnútorný nepriateľ ma znepokojuje.
Jeho tichý hlas mi dáva nepokoj.
Uprostred noci vravím svojej dušI:
„Však si bez hriechu, spi. čo ťa trápi? Pán bdie nad tebou..“
Nedokážem zaspať uprostred ticha.
Mysľou si však uvedomujem existenciu stvoriteľa,
Hlbšie než tichý hlas je vedomie,
žE niekto bdie nado mnou..
Snažím sa pripomenúť si zvuk tvojho hlasu,
Ako som sa cítil, keď si bol blízko.
Spomínam na časy,
Kedy som sa učil tvoje slová:
„Aj keby som Išiel temnou dolinou
Nebudem sa báť zlého..“
čIerna je noc,
Však v tvojej tvári
Svetlo tvojich očí
Vo mne žiari.
Kráčajúc tatranskými lesmi
Stúpam hore tichou dolinou,
Na svahu oproti mne stojí
Strážca divočiny..
Hľadíme si navzájom do očí
A tvoj pokoj napĺňa nielen moje srdce,
Ale aj jeho.
Stvorenstvo sa dočkalo návratu synov božích,
Medvieďatá sa hrajú na tvojich svahoch,
Medvedica sa pasie na čerstvej tráve.
Ó, tatra,
Ty symbol nášho kraja,
Nech tvoj divoký život
Napĺňa pokoj
Nestvoreného stvoriteľa.