V lone matky, v objatí, èierno èiernej zeme.
Tlkotom srdca ožívam ako strom.
Prijímam svetlo, život, vodu šumiacu dažïom.
Silu v žiare slnka, pohrávam sa s vetrom.
Nesúcim mráz, èo páli. Vodu èo ma zmáèa.
Znášam vô¾u prírody, bezbrannos spevu vtáctva.
Odolávam neèasu, ktorý ma obèas vykloní,
z miesta žitia, spánku, osudu èas nezlomím.
Ži stromom v lese stojacim.
Vrásky èasu v lístí padajú.
Mi k nohám k zemi vrasteným.
Údmi v pôdy lone patriacim.
A keï ma rúchom života vždy v jari matka obdarí.
Vnímam kroky èasom, som jeden z mnohých v histórií.
Poèítajúc letá, èo kruhy v údy znaèia,
mi zimy kruté vrývajú, jazvy, èo nikdy nezmiznú.
Viem, že príde èas, kedy ma svetlo zahubí,
svetlo, ktorým som žil ma vysuší a pohltí
smr, tak ako strom, v ktorom som svojho èasu žil.
V prachu sveta spoèiniem, aby som sa opä narodil
...stromom v lese stojacim
...nepoznajúc vrásky v lístí
...mi k nohám mladým, bezbranným
...ži stromom pôde patriacim