Hrom do toho !
Zatiahlo sa nebo, rúchom èiernych mrakov.
Všetko živé utícha, len vietor šumí lesom.
Vetvy stromov tancujúce v divej búrke objatí.
Živly ohòa, vody, vzduchu, besniac v lone prírody.
Voda z neba padá, všetko vôkol zmáèa.
Víchor berie všetko, na krídlach slabé vznáša sa.
Huèí potok, duní hrom, voda v òom sa miesi.
S krvou pôdy silnie tok, zo spánku Trolla kriesi.
Bytos lesná, odpudivá z útrob zeme vychádza.
Tvárou zvere, divným údom nenávidí preklína.
Spä do útrob zeme pred divou búrkou vykroèí.
V tom záblesk svetla oslepí ho, spáli oheò nebeský.
Obrátený v prach leží medzi stromami.
Ne¾udský tvor zahubený nebeskými bleskami.
Hrom do toho tvora, èo nenávidí preklína.
Krv zeme, vietor v korunách, keï búrkou žije krajina.